O výbere ďalekohľadu pre pozorovanie objektov hlbokého vesmíru (DSO, deep sky objects)

Pozorovanie hlbokého vesmíru je vrcholom pozorovacej astronómie, pretože nájdenie väčšiny prístupných objektov vyžaduje nielen maximálnu trpezlivosť a pozorovaciu schopnosť, ale zároveň musí pozorovateľ ovládať techniky vypátrania slabších objektov a byť pripravený aj technicky. Drvivá väčšina objektov hlbokého vesmíru sa nám kvôli svojej veľkej a niekedy i skutočne obrovskej vzdialenosti javí ako neurčité škvrny rôzneho tvaru a s veľmi nízkym povrchovým jasom. Práve preto musí ďalekohľad určený pre pozorovanie hmlových objektov vyhovovať úplne odlišným požiadavkám, než ďalekohľad pre pozorovanie planét.

DSO vlastne môžu byť pozorované pomocou ďalekohľadu akejkoľvek veľkosti a typu, len niektoré prístroje budú na tento účel fungovať oveľa efektívnejšie. Pre niektoré druhy objektov hlbokého vesmíru výber ďalekohľadu dokonca ani nie je zásadný, napríklad pre planetárne hmloviny a hviezdokopy. Väčšina z planetárnych hmlovín má veľmi vysoký povrchový jas, zatiaľ čo hviezdokopy predstavujú zoskupenia jednotlivých hviezd a ich pozorovanie sa v podstate rovná pozorovaniu hviezd. Vo všetkých ostatných prípadoch je ale starostlivý výber ďalekohľadu žiaduci.

Priemer optickej trubice

Hlavnou charakteristikou ďalekohľadu, ktorá určuje počet dostupných hmlových objektov, je jeho priemer objektívu čiže apertúra. Je zrejmé, čím je priemer objektívu väčší, tým viac objektov hlbokého vesmíru bude pre neho dostupných na pozorovanie vďaka jeho väčšej schopnosti zhromažďovať svetlo.

V obchodoch s astronomickou technikou nájdete veľký výber ďalekohľadov, od malých 60 mm "pre deti" po obrie 300 mm teleskopy. Napriek skutočnosti, že i pomocou tých najskromnejších dostupných prístrojov uvidíte stovky objektov, viacmenej pohodlné pozorovanie začína až s priemerom 100 mm. Optimálnou voľbou pre začiatočníka bude ďalekohľad s objektívom s priemerom 100 až 200 mm, ktoré sú teraz dobre dostupné a relatívne lacné.

Zväčšenie priemeru na viac ako 20 cm so sebou síce nesie zvýšenie dosiahnuteľného počtu DSO, ale tiež dosť často neprekonateľné problémy. Po prvé vyžaduje zväčšenie veľkosti a hmotnosti optickej trubice tiež zvýšenie pevnosti (a hmotnosti) montáže. Za druhé celkové zväčšenie veľkosti ďalekohľadu znemožňuje používať ďalekohľady väčšie ako 200 mm a iné ako zrkadlové-šošovkové na balkónoch. Po tretie sa pozorovanie z balkóna a v blízkosti zdrojov tepla (napr. Vedľa stien domov) stane prakticky nemožným kvôli skresleniu obrazu vplyvom tepelného prúdenia vzduchu, ktorého negatívny dopad sa prejavuje práve pri veľkých priemeroch objektívu. Po štvrté, ak sa miesto pre pozorovanie nachádza ďaleko od Vášho bydliska, budete nevyhnutne potrebovať auto, pretože takéto ďalekohľady vážia viac ako 30 kg a pre dlhé nosenie sú nepohodlné. A konečne má "zbytočné" svetlo zhromažďované prístrojom s veľkým priemerom objektívu tendenciu rozptyľovať sa na optických plochách, čo spôsobuje aureolu a záblesky, ktoré len kvalitu obrazu znižujú. A zároveň môže 150 - 200 mm ďalekohľad ukázať tisíce hmlových objektov, ktorých vyhľadávanie a pozorovanie by mohlo trvať desiatky rokov.

Svetelnosť

Druhým dôležitým parametrom ďalekohľadu určeného na pozorovanie objektov hlbokého vesmíru je jeho relatívna svetelnosť. Touto hodnotou sa rozumie pomer priemeru objektívu a ohniskovej vzdialenosti, napríklad, f/5, f/10, f/12. Čím väčšia je relatívna svetelnosť (f/5 je väčšie ako f/7), tým jasnejší obraz ďalekohľad vytvára, ale tým väčšie aberácie (optické skreslenie) zároveň produkuje. Pre pozorovanie hmlových objektov sú lepšie ďalekohľady s veľkou relatívnou svetelnosťou (od f/8 až f/4).

Zväčšenie

Zväčšenie nie je ako charakteristika ďalekohľadu na pozorovanie DSO zásadné. Je dôležité si uvedomiť, že zväčšenie je prakticky odvodeninou priemeru objektívu, pretože pomocou rôznych okulárov a šošoviek Barlow je možné zvoliť akékoľvek pre prístroj dostupné zväčšenie.

Je potrebné poznamenať, že veľké zväčšenie (150-krát alebo vyššie) sa na pozorovanie objektov hlbokého vesmíru nepoužíva tak často, ako by sme mohli očakávať. Spravidla je objekt najprv detekovaný pomocou menšieho (40 - až 80-krát) zväčšenia a jedine pri jeho dobrej viditeľnosti je potom možné uvažovať o ešte väčšom zväčšení. Ide o to, že pri veľkých zväčšeniach sa jas hmlového objektu rozptyľuje na väčšiu plochu, a je preto ťažšie ho na oblohe rozlíšiť.

Optické schéma ďalekohľadu

Všetky existujúce ďalekohľady, ktoré sú na trhu, môžeme rozdeliť na tri typy v závislosti na ich optickom schémate: šošovkové (refraktory), zrkadlové (reflektory) a zrkadlovo-šošovkové, ktoré sú syntézou prvých dvoch systémov (bývajú tiež označované ako katadioptrické).

Najlacnejší a medzi milovníkmi DSO (deep sky objects) najviac populárny je optický systém Newton (reflektor), v ktorom sa zobrazenie vytvára pomocou parabolického alebo sférického zrkadla. Tieto ďalekohľady sú tiež zbavené chromatické aberácie, ku ktorej dochádza v dôsledku rôznych vlnových dĺžok svetla, prechádzajúceho sklenenou šošovkou. Často majú tieto ďalekohľady- reflektory skvelú svetelnosť f/4 - f/6, vzhľadom k dosť nízkej cene sú pre väčšinu milovníkov astronómie celkom dostupné dokonca i veľké modely. Medzi nevýhody reflektorov patrí centrálne tienenie, ktoré mierne kazí obraz a pohlcuje časť svetla; otvorená trubica ďalekohľadu, do ktorej sa ľahko dostáva prach a v ktorej sa vytvára nežiaduce tepelné prúdenie vzduchu; a konečne je potrebné občas za účelom vyčistenia vyňať zrkadlo, takže je nutná pomerne častá kolimácia. 

Refraktory sú podstatne drahšie ako reflektory s rovnakým priemerom objektívu, majú ale niekoľko výhod: uzavretá trubica ďalekohľadu nemusí byť čistená, netvorí sa v nej prúdenie vzduchu a nie je nutné vykonávať nastavovanie; vďaka neprítomnosti centrálneho tienenia má zobrazenie väčšiu výraznosť a kontrast. Medzi nedostatky väčšiny refraktorov patrí naopak nízka svetelnosť (ak je vysoká, bývajú vysoké aj aberácie), veľká dĺžka trubice a prítomnosť chromatické aberácie, ktorá sa prejavuje ako farebné žiarenie okolo jasných hviezd a povrchov.

Zrkadlo-šošovkové ďalekohľady sú oveľa drahšie ako reflektory a refraktory rovnakého priemeru, ale i ony majú svoje nedostatky. Jedným z nich je nízka svetelnosť - f / 10 a nižšie; preto bude skúmanie rozsiahlej hmloviny so slabým jasom za pomoci katadioptrického ďalekohľadu veľmi problematické.

Aby sme zhrnuli vyššie naznačené: pre pozorovanie objektov hlbokého vesmíru je možné ponúknuť rad prístrojov, ktoré sú k tomuto účelu najlepšie uspôsobené. Optimálnou voľbou budú reflektory na montáži typu Dobson (napr. SKYWATCHER Dob 6, Dob 8, atď.) - tento typ ďalekohľadov poskytuje maximálny priemer objektívu za málo peňazí. Je však potrebné mať na pamäti, že pri ďalšom zväčšení priemeru prístroja vznikajú problémy s jeho prenášaním. Dobre sa osvedčujú i newtonovské ďalekohľady na ekvatoriálnej montáži - montáže takéhoto druhu sú výrazne drahšie a ťažšie, poskytujú ale zato možnosť pohodlnejšieho a presnejšieho sledovania objektu počas jeho pohybu spôsobeného otáčaním nebeskej sféry.

Dobrou voľbou budú tiež achromatické refraktory, ako je napríklad 90 mm SkyWatcher 909, ktorý možno podľa mnohých milovníkov astronómie odporučiť ako vhodný ďalekohľad pre začiatočníkov.

Ale ako sa nakoniec ukazuje v praxi, pre pozorovanie hmlových objektov bude vhodný akýkoľvek kvalitný pristroj - množstvo hmlistých objektov je totiž tak veľké a ich tvary a prejavy tak rôznorodé, že aj 70 mm achromatický ďalekohľad dokáže pozorovateľovi odhaliť nový a neobvyklý svet.